Des expats v Bratislave
Za svoje bohaté skúsenosti vďačím bezpochyby aj trom francúzskym rodinám d’expat, ktoré v Bratislave strávili 2 – 3 roky pracovného a rodinného života. Bolo to v januári 2008, keď ma prvýkrát kontaktovala Marie, francúzska mamička 6-mesačného Charlesa, ktorá zháňala niekoho na stráženie a výpomoc s upratovaním. Pre mňa ako študentku, to bola výborná príležitosť zdokonaliť si francúzštinu, spoznať dynamiku mladej francúzskej rodiny a zároveň si privyrobiť. Marie s Nicolasom bývali v lokalite Kramáre, kde sa v tom čase sústredila väčšina francúzskej komunity v hlavnom meste. Nikdy nezabudnem na naše prvé stretnutie, kedy mi Marie položila otázku o spísaní pracovnej zmluvy. To som ešte netušila, že vo Francúzsku je zmluva na upratovanie v domácnosti alebo stráženie dieťaťa bežnou, až povinnou záležitosťou. Samozrejme, ak ide o pravidelne sa opakujúcu činnosť. Taktne som jej však vysvetlila, že u nás sú takéto praktiky viac než zriedkavé.
Kým Nicolas pracoval v l’usine PSA v Trnave, Marie bola skôr typickou francúzskou mamičkou vo Francúzsku ako ženou d’expat. Nechcela sa vzdať svojej práce ani v zahraničí a preto pokračovala vo forme télétravail. Ja som sa zatiaľ starala o malého Charlesa, ktorý si ma, priznám sa, celkom obľúbil. S ním som sa na Mariinu žiadosť rozprávala len po slovensky, čo sa neskôr premietlo aj do jeho prvých viet typu: „Kde je papa?“. Keďže sa však po čase všetci vrátili späť do Francúzska, Charlesova slovenčina sa pomaly vytratila. S Marie sme strávili veľa času pri obede, ktoré boli stále bohaté na diskusiu o našich dvoch krajinách, kultúrnych rozdieloch či živote d’expat. Pobavilo ma, keď sme sa pri porovnávaní francúzskych a slovenských mužov a žien zhodli na tom, že slovenské ženy sú možno prirodzene krajšie ako Francúzsky, avšak tie dokážu dať do popopredia svoj šarm oveľa šikovnejšie ako my. Sú upravenejšie, pekne namaľované a vystupujú s väčšou rozvahou a sebadôverou. Marie sa s chuťou rozhorčovala nad slovenskými mužmi, ktorí sa vraj nevedia dobre obliecť a nemajú štýl. Ja som však stále oponovala tým, že toho štýlu je na môj vkus vo Francúzsku až príliš veľa a to, že každý druhý Francúz nosí rovnakú značkovú aktovku už nesvedčí o unikátnosti. Pri rozhovoroch s Marie ma stále zarážalo, ako dôsledne udržiava očný kontakt po celý čas rozhovoru. To sa mi potvrdilo aj neskôr, Francúzi si na tom dajú záležať. Pozerať sa do očí je pre nich základom rovnocennej konverzácie.
Život na Slovensku si francúzske rodiny d’expat vcelku užívali. Ceny ubytovania a stravovania boli pre ne neporovnateľne nižšie, služby podobne a už nehovoriac o congé de maternité alebo možnosti pre matky byť doma s dieťatom. Materská dovolenka vo Francúzsku trvá len 16 týždňov a väčšina 4 – 5 mesačných bábätiek už navštevuje une crèche. Preto bolo pre mnohé matky ostať s dieťaťom určitým privilégiom. Ani vo Francúzsku to síce nie je nemožné, ale spoločnosť na ženy – dobrovoľné matky v domácnosti viac „zazerá“ ako ich obdivuje. Ale o rozdieloch francúzskej a slovenskej výchovy radšej až v nasledujúcom článku.