Po absolvovaní intenzívneho kurzu koncom augusta som sa podobne ako zopár mojich študentov rozhodla vycestovať na predĺžený víkend do Francúzska. Aj keď návšteva Paríža už « x-tý krát » neznela natoľko exoticky ako slnečné Côte d´Azur alebo la Corse, predsa len bola v niečom zásadne iná ako pominulé roky. Cestovala som totiž vo dvojici so svojím, o pár mesiacov, dvojročným synom Borisom. Výletovať v Paríži ako samostatne fungujúca jednotka, príp. s inými samostatne fungujúcimi jednotkami je pomerne odlišné než sa vybrať na cestu sama mamička.

Najčastejšou obavou pre nás mamy je asi lietanie. Keďže to nebol náš prvý let a už predtým sme absolvovali dlhšie trasy, lietadlo bolo skôr príjemnejšou časťou cesty. Let trvá z Viedne len niečo menej ako dve hodiny a dokonca aj letušky sú veľmi príjemné a nápomocné. Určite milšie ako pri zaoceánskom lete, kde je detí na palube oveľa viac, a my sme len jedny z mnohých. Do a z Paríža sme boli v lietadle vo veku do 24 mesiacov len my. Po príchode do hlavného mesta sme sa z letiska Charles de Gaulle museli dostať do našej cieľovej destinácie za pomoci RER B a RER A. Kto prichádza do Paríža po prvýkrát a hneď cestou z letiska očakáva romantickú atmosféru vysnívaného Paríža, môže byť veľmi nemilo prekvapený. Do centra mesta trvá jazda RER (je to taký metro/vlak) 45 min a vedie cez chudobnejšie banlieue parisienne. Vlak je zvyčajne starý, je v ňom strašne veľa ľudí a vzduch je vydýchaný. To sa od mojej poslednej návštevy Paríža pred dvoma rokmi vôbec nezmenilo. Parížske metro vyvoláva v človeku veľmi zmiešané pocity. V porovnaní s metrom v Londýne, Madride, Prahe, Moskve či Washingtone, ktoré som mala možnosť vyskúšať, s poľutovaním oznamujem, že pre mňa je parížske metro asi najšpinavšie a  najmenej príjemné. Záleží síce kedy a akou linkou cestujete, keďže nové metrá bez šoféra sú bezpochyby veľmi moderné a rýchle, ale mne osobne sa to nevyrovná pocitu pohodlia, ktoré chýba vo veľkej väčšine starých vlakov a na špinavých staniciach. Avšak aspoň cestou naspäť sme mali šťastie, keď nás prekvapil nový RER B model, ktorý bol oveľa priestrannejší, čistejší a svetlejší. RATP (spoločnosť zodpovedná za prevádzku metra, autobusov a električiek) a SNCF (národný železničný dopravca) predsa len investujú peniaze na uľahčenie a spríjemnenie cestovania v Île de France.

Mnoho mamičiek sa ma pýtalo aké je to ísť do Paríža s kočiarom. Vidieť kočík v parížskom metre v podstate nie je až také výnimočné. Ide však väčšinou o malé golfové modely – la poussette canne, ktoré sú lacné, ľahko skladateľné a nezaberajú veľa miesta. Ich výhodou je aj to, že sú relatívne ľahké, keďže nie všetky stanice metra majú eskalátory a aj keď ich niekde majú, nemusia vždy fungovať. Čo bol žalostný prípad La Défense, kde bolo potrebné vyjsť asi 30 schodov s dieťaťom v kočiari, pretože eskalátory boli práve vtedy mimo prevádzky. Musím však pochváliť pozorných Francúzov, ktorí mi často s kočiarom aj bez opýtania pomohli. Merci, c´est gentil

Veľké merci však patrí dvom dôležítým ľuďom, u ktorých sme boli ubytovaní. Laetitia, riaditeľka hotela Campanile, kde sme strávili prvé dve noci a potom Marie a jej rodinka, ktorých sme taktiež veľmi radi  videli. Aj keď dynamika francúzskej rodiny je jedna samostatná kapitola alebo minimálne samostatný článok na blogu, bolo veľmi milé pozorovať ako sa francúzski chlapci vedia podeliť so svojimi hračkami so slovenským návštevníkom. Aj napriek jazykovej bariére, Mathieu (5) a Charles (8) hrdo ukazovali svoje knihy a hračky malému Borisovi, ktorého tak nanajvýš zaujímal len camion de pompier alebo ešte tak lego, ktoré je našťastie v každom jazyku rovnaké. Avšak ani Charles ani Mathieu nevedeli pochopiť, prečo slovenské deti nejedia po hlavnom jedle le dessert, za to však Borisa pochválili ako dobre vie po francúzsky povedať maman (hoci Boris len vykrikoval slovenské mama) a ešte k tomu aj papa (ktoré však nebolo francúzske tatko, ale slovenské daj papa).

Tých pár dní sme si v Paríži užili prechádzkami popri Seine, obdivujúc klasické parížske pamiatky ako La Tour Eiffel, Arc de Triomphe, Champs Elysées, Les Invalides či Pont Alexandre. Zastavili sme sa v Jardin du Luxembourg, cestou sa pofotili na Saint-Michel, dali si galette sarrasin a pred Notre Dame opäť vhupli do parížskeho podzemia na menej preplnené RER C. Aj napriek miernej, nepríjemne načasovanej Borisovej viróze, sme toho stihli neúrekom a na piaty deň sme skoro ráno vyrážali opäť na letisko. 1. september bol la Rentrée – 1. školský deň, kedy sa školáci vracali à l’école a mnohí rodičia po dvoj-trojtýždňových dovolenkách au travail. Ešte že sme o 7:45 už boli na letisku a vyhli sa tak typickému chaosu v dopravných prostriedkoch a na cestách, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou života vo francúzskej metropole. A potom už len návrat do našej malej Bratislavy, bez metra a Eiffelovej veže, ale s množstvom iných príjemných miest, a to nielen pre rodičov s deťmi.