Vždy som bola zástancom toho, že čím viac jazykov sa dieťa v skorom veku naučí, tým bude jeho život v dospelosti jednoduchší. Je potrebné len nájsť tie správne spôsoby ako dieťatu jazyk predstaviť a ako ho k nemu motivovať.

Ak sa dieťa narodí do viacjazyčnej rodiny, má prirodzene štastie, keďže cudzí jazyk preňho nie je cudzí, ale vyrastá vo viacerých materinských jazykoch. Môj syn je napoly Američan, jeho druhým jazykom je odmalička angličtina. Keďže však vyrastá na Slovensku, navštevuje slovenskú školu a s otcom trávi len určitý čas v roku, najlepšie sa cíti v slovenčine, ktorou komunikuje najviac. Okrem slovenčiny a angličtiny sa dohovorí po francúzsky a už tretí rok sa učí aj ruštinu.

Niektorí hovoria, že cudzí jazyk sa dokáže naučiť každý. Áno, to je pravda, ale zároveň si myslím, že niektorým z nás to ide podstatne rýchlejšie ako ostatným. Tak ako sú iní šikovnejší v počítaní, kreslení, v športe, atď. Gény a nadanie zohrávajú pri jazykoch veľkú úlohu. Nie je to vedecký úsudok, ale skôr môj záver z pozorovania a niekoľkoročných skúseností. V našej rodine sme na jazyky mali talent a preto si myslím, že sa to prenieslo aj na môjho syna. Ako rada tvrdím: jazykové zručnosti zdedil našťastie viac po matke ako po otcovi. Nadanie v matematike práve naopak, čo je tiež určite lepšia alternatíva pre jeho úspešnú budúcnosť.

Ale späť k jazykom. Keď mal Boris 4 roky, rozhodla som sa, že s ním budem rozprávať iba po francúzsky. Dovtedy sme to často striedali a rozprávali slovensko-anglicky, ako nám to obom viac vyhovovalo. Francúzština preňho nebola cudzia, keďže so mnou chodieval na niektoré hodiny, doma hralo francúzske rádio a sem-tam sme niečo vo francúzštine aj čítali. Môj nápad prepnúť do francúzštiny sa nestretol s veľkým nadšením. Vôbec sa mu to nepáčilo, vyčítal mi, že nič nerozumie a nech už konečne s tou francúzštinou prestanem. Na začiatku som preto väčšinu viet prekladala do slovenčiny. Takže v praxi to bola veta po francúzsky, veta po slovensky. Keď som videla, že niektorým základným výrazom už rozumie, postupne som prestala prekladať celé vety a prekladala som len jednotlivé slovíčka.

Pravidlo č.1, ktoré je podľa mňa kľúčové, je nevyberať si „tie vhodné situácie“, kedy cudzí jazyk budeme používať. Sama som si dala záväzok, že akokoľvek (ne)prirodzené sa mi to bude zdať, po francúzsky budem s Borisom rozprávať vždy. Či už je sedem hodín ráno, desať hodín večer, či už plače alebo sa smeje, keď je chorý, keď je zdravý. Aby si zvykol francúzštinu odo mňa počuť vždy a všade. Zásadne ale cudzím jazykom nehovorím v našej blízkej spoločnosti ľudí, ktorí ho neovládajú a tým pádom nám nerozumejú, pretože to sama nemám rada a je to podľa môjho názoru netaktné. 

Boris sa po krátkom čase na francúzštinu chytil. Rozumel takmer všetkému, o čom som rozprávala, preto som ho prestala brávať na moje hodiny, keďže niekedy mu to išlo lepšie než študentom, čo mohlo byť pre niektorých trochu frustrujúce. Po pravidle č.1 prišlo pravidlo č.2 – opakovať. Deti sú naozaj ako špongie, veľmi rýchlo sa učia. Ale bohužiaľ aj rýchlo zabúdajú, preto je potrebné veľa vecí dookola opakovať. Nie vždy sa človeku chce, ale po istom čase sa to v detskej hlávke predsa len uleží a ostane to tam. Hurá, nemusíme stokrát opakovať, že banány sú jaunes a tráva je vert. 

 

Pokračovanie Ako učím po francúzsky svoje dieťa 2